macky

      Egyptská história mačiek

Zdomácnelé mačky boli všade na svete pôvodne užitočnými pomocníkmi človeka pretože chránili jeho zásoby potravín pred hlodavcami, ale v Egypte sa postupne dostali až do úlohy hýčkaných spoločníkov a posvätných zvierat. Veľa nájdených egyptských sôch znázorňuje upravené mačky, často ozdobené prepracovanými šperkami, v hrobkách sa našli múmie mačiek. Ako to teda v Egypte vlastne bolo?

Egypt

Egypt bol jednou z najvyspelejších predkresťanských civilizácií. Pretože Níl sa pravidelne a spoľahlivo rozvodňoval a nechával za sebou veľmi úrodnú pôdu, mali tamojší obyvatelia neobvyklú možnosť vyprodukovať viac potravín než bola základná potreba poľnohospodárov. Tieto potraviny naviac mohli slúžiť ľuďom, ktorí pracovali v iných oboroch a tiež zrejme viedli k vzniku triedneho systému a k vzniku bohatých a mocných rodov.

Mimochodom, jednou z vecí na ktorú vtedy mali Egypťania prostriedky a čas, bolo písanie, maľovanie alebo sochárstvo. A pretože mali záľubu v bohato zdobených hrobkách nechali nám tak hromadu informácií o svojej histórii, politike i o každodennom živote. A tiež samozrejme o mačkách. Veľa malieb v hrobkách znázorňuje ľudí s ich domácimi mazlíčkami, hlavne so psami a mačkami. Mačky boli zánázorňované ako realisticky tak satiricky. Maľby zachytávajú mačky krčiace sa alebo sediace za stoličkami, mačky pochutnávajúce si na rybe alebo mačky so svojím pánom na love a s husou vo svojich pazúroch. Zachovala sa tiež rada mačacích sôch. Vždy ide o uhladené, upravené a dobre kŕmené mačky, často ozdobené prepracovanými šperkami ako napríklad nosnými krúžkami, náušnicami, límcami alebo hrudnými plátmi.

Zdomácnenie mačiek

Odhaduje sa, že prvé zdomácnenie mačiek (a tiež ďalších zvierat) spadá do doby pred 8000 rokmi. V tej dobe sa pastieri dobytka, zberači rastlín a sezónni pestovatelia začali usadzovať a stávali sa z nich poľnohospodári. Mačka sa stala zvieraťom farmárov, zatiaľ čo pes bol zviera ktoré bolo viac spojené s lovcami. Preto je aj vzťah človeka a psa starší - človek bol najprv lovec a až potom začal obrábať pôdu.

Napriek tomu, že k domestifikácii došlo súčasne aj v iných častiach sveta (v Ázii), za kolísku chovu mačiek je dnes považovaný Egypt okolo roku 4000 pr. n. l. Domáca mačka pochádzala z mačky plavej, Felis silvestris lybica, ktorá žila práve v tamojších polopúštnych oblastiach. Bola väčšia než dnešné domáce mačky, srsť mala hrdzavo-hnedú, šedo-hnedú alebo pieskovo žltú a pruhovanú.

Presný pôvod mačiek Egypťanov nie je známy a ani ich pomenovanie "miu" neposkytuje žiadnu stopu. Dnes sa predpokladá, že pôvodným domovom vtedajších mačiek bol blízky východ, neexistuje žiadny dôkazm že by prišli odinakiaľ. Napriek tomu je možné stretnúť sa s názormi, že môžu pochádzať aj z Núbie, prípadne že sú potomkami druhu Felis silvestris ornata a boli prinesené okolo roku 2000 pr. n. l. z Perzie. Zdá sa, že Egyťania mačky nijako úmyselne nešľachtili.

Mačky ktoré sa dostali do dedín si tam začali nachádzať hlodavcov a ich priateľstvo s človekom mohlo začať. Naviac dostávali zvyšky jedla, aby sa k ľuďom vracali. Diodorus Sicilus, rímsky cestovateľ, ktorý v rokoch 60 až 57 pr. n. l. navštívil Egypt napísal že mačky dostávali mlieko a chlieb alebo nakrájané ryby.

Mačky pôvodne žili vonku a pre ľudé boli len užitočnými služobníkmi, ale postupom času sa z nich stali spoločníci, ktoré zdieľali s ľuďmi ich domovy. Nové kráľovstvo, ktoré začalo okolo roku 1500 pr. n. l. bolo dobou veľkého bohatstva. Domáce mačky sa stali bežnými mazlíčkami v rade domácností, ktoré si ich v tej dobe mohli dovoliť. Pre mačky, obzvlášť niektoré, to boli zlaté časy.

Mačky sa obecne dokážu adaptovať v rôznych situáciách. Našli si jedlo v blízkosti ľudskýcm domovov a fariem, rovnakok sa im páčila náklonnosť človečích kamarátov. Ale aj ľudia ovplyvnili zasa mačky - bolo to jednak zmenou ich jedálníčka a potom šľachtiteľstvom. Zdomácnenie skutočne mačky zmenilo, a to hlavne stavbu ich kostry.

Mačky a bohyne

Zvierata sami neboli v Egypte nikdy považované za božstvá, často ale boli pokladané za vtelenia bohov a v prípade bohyne Bastet túto úlohu hrali mačky. Pre obyčajných ľudí bol tento rozdiel (bohovia a ich vtelenia) ťažko pochopiteľný, takže uctievanie mačiek sa medzi ľuďmi veľmi rozšírilo. Príkladom môže byť bronzová socha egyptského kňaza, ktorý kľačí pred veľmi veľkou mačkou ozdobenou hromadou šperkou. Archeológovia našli aj veľa amuletov z bronzu, slonoviny, terakoty a ďalších materiálov, buď v tvare mačky alebo s jej obrazom.

S mačkami boli spájané hlavne dve bohyne: Sekhmet (pozn. Egyptica - Sachmet) a Bastet, mačacie bohyne (niekedy aj Bast alebo Pašt). Obe boli niekedy považované za dvojčatá a niektoré ranné maľby zobrazujú aj Bastet s levou hlavou aj keď neskôr má už vždy hlavu mačaciu. Obe bohyne boli spájané so slnkom: Sekhmet bola divokejšia z dvojčat a reprezentovala silný a ničivý žiar púštneho slnka, zatiaľ čo Bastet skôr životodarnú silu slnečného tepla. I keď je pravdou, že na rôznych miestach a v roznej dobe boli Bastet a Sekhmet zameniteľné.

Bastet ako slnečná bohyňa bola tiež uctievaná ako bohyňa plodnosti, materstva a krásy. Ďalej sa s ňou môžeme stretnúť aj ako s ochrankyňou mačiek a tých ktorí sa o mačky starali.

Je treba dodať, že na roznych miestach a v rôznej dobe boli mačky symbolom zrejme aj ďalších bohov a vo veľkých počtoch boli chované v chrámoch.Božstvo s podobou mačky - Bastet

Samotná Bastet je obvykle zobrazovaná ako žena s mačacou hlavou, vrátane dlhých a špicatých uší. Oblečená býva v dlhých priliehavých šatách a často nesie košík, niekedy aj s mačiatkami, ďalej aegis (malý štít, niekedy s levou hlavou) a sistrum, čo je druh hrkálky slúžiaci ako hudobný nástroj, u Bastet na sebe máva vyrezávané obrazy mačiek. Okolo bohyne obvykle poskakujú mačiatka.

Kult bohyne Bastet a s ním spojené uctievanie mačiek dosiahlo vrcholu okolo roku 959 pr. n. l. Hlavným chrámom a centrom uctievania Bastet bolo mesto Bubastis v delte Nílu. Grécky historik Herodotos bavštívil Bubastis a chrám Bastet okolo roku 450 pr. n. l. Živo popisuje každoročný sviatok, ktorý sa v meste konal. Vykopávky v meste Bubastis (dnes známe pod názvom Tell Bastra) blízko moderného priemyslového mesta Zagazig Herodotov popis miesta potvrdzujú.

Samotný chrám bol vytesaný z červenej žuly s priestranstvom uprostred. Toto posvätné miesto obklopovali steny s vytesanými postavami, rástol tam lesík z mohutných stromov a uprostred stála socha bohyne Bastet. V chráme žili posvätné mačky a rituálom bolo ich kŕmenie. Miesto kde chrám stával je známe, ale hlavná budova bola zničená, zrejme pri zemetrasené alebo pri cudzej invázii.

O rituáloch v chráme sa toho veľa nevie, ale Herodotos podrobne popísal aspoň spomínaný sviatok ako najdôležitejšie a najslávnejšie posvätné zhromaždenie ľudí v Egypte. Tisíce pútikov sa schádzali do mesta Bubastis, veľa z nich loďou po Níle. Podľa Herodota sa sviatku zúčastnilo až 700 tisíc ľudí, pravdou ale je, že veci často pre efekt zveličoval. Po ceste a po príjazde slávnili pútnici udalosť hudbou, spevom, tancom a pítím množstva vína.

Egypťania a mačky

Vzťah Egypťanov k mačkám bol jedinečný. Dobytok, ovce a hydina boli užitočné na kožu, vlnu alebo na mäso. Opice boli chované pre pobavenie, aj keď paviáni slúžili na trhoviskách tiež namiesto strážnych psov. Mačka mala na rozdiel od nich slobodu, mohla prísť a odísť kedy sa jej zachcelo. Je ale zaujímavé, že mačky v Egypte pravdepodobne nemali svoje mená, používalo sa zrejme len všeobecné „miu“.

Pretože sa jednalo o posvätné zviera bola aj smrť mačky vážnou udalosťou. Keď v rodine uhynula mačka jejj majitelia si ako vyjadrenie smútku oholili obočie a telo mačky odniesli k balzamovačovi. V okolí Nílu boli nájdené celé cintoríny pre mačky a mumifikované mačka sa tiež často objavujú v hrobkách. Je ale treba dodať, že neboli jediné ktorým sa dostávalo tejto cti, nachádzajú sa aj múmie ďalších zvierat, hlavne vtákov, psov, paviánov a krokodílov. Ale zdá sa, že mačky si našli v srdciach ľudí svoje zvláštne miesto.

Egypťania brali spojenie mačiek s bohyňou tak vážne, že za zabitie mačky bol vinník potrestaný smrtí, najčastejšie ukameňovaním. Rímsky vojak, ktorý zabil mačku bol napríklad okamžite zlynčovaný urazenými miestnymi obyvateľmi. Tiež ublíženie mačke znamenalo ťažké telesné tresty ako bolo oďťatie prstov alebo celej ruky.

Okolité národy uctievanie mačiek v Egypte zaznamenali a Peržania ho tiež údajne dokázali využiť vo svoj prospech. Hovorí sa, že keď obliehalijednú egyptskú pevnosť, nariadil perzský kráľ svojím vojakm hádzať na hradby živé mačky. Ohromení Egypťania nakoniec dovolili obsadenie mesta nájazdníkmi než aby riskovali zranenie posvätných zvierat.

Na koniec : z Egypta pochádza tiež legenda o tom, že mačka má 9 životov.